Charta základných práv Európskej únie

Cieľom článku 51 je určiť rozsah pôsobnosti charty. Snahou je jasne vymedziť, že charta sa vzťahuje najmä na inštitúcie a orgány Únie, v súlade so zásadou subsidiarity. Toto ustanovenie bolo upravené s ohľadom na článok 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej Únii, ktorý ukladal Únii povinnosť rešpektovať základné práva, ako aj s mandátom daným na zasadnutí Európskej rady v Kolíne. Pojem `inštitúcie` je obsiahnutý v zmluvách. Výraz `orgány a úrady` sa bežne v zmluvách používa a odkazuje na všetky subjekty zriadené zmluvami alebo právnymi aktmi z nich odvodenými (pozri napr. článok 15 alebo 16 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).
Čo sa týka členských štátov, z judikatúry Súdu jednoznačne vyplýva, že povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991, s. I-2925; rozsudok z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor nedávno potvrdil túto judikatúru nasledovným spôsobom: `Naviac je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva…` (rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37). Toto pravidlo, ako je obsiahnuté v tejto charte, sa samozrejme vzťahuje tiež na ústredné orgány, ako aj na regionálne alebo miestne orgány, a na verejnoprávne subjekty, pokiaľ vykonávajú právo Únie.
Odsek 2 v spojení s druhou vetou odseku 1 potvrdzuje, že charta nesmie mať za dôsledok rozširovanie právomocí a úloh, ktoré boli na Úniu prenesené zmluvami. Uvedené sa výslovne uvádza kvôli logickým dôsledkom zásady subsidiarity a skutočnosti, že Únia má len tie právomoci, ktoré na ňu boli prenesené. Základné práva tak, ako sú zaručené v Únii, vyvolávajú právne účinky len v rámci právomocí ustanovených zmluvami. V dôsledku toho môže povinnosť pre inštitúcie Únie, v zmysle druhej vety odseku 1, podporovať zásady uvedené v charte vzniknúť len v rámci obmedzení tých istých právomocí.
Odsek 2 takisto potvrdzuje, že charta nesmie mať za dôsledok rozširovanie rozsahu pôsobnosti práva Únie mimo právomocí Únie, ako je ustanovené v zmluvách. Súdny dvor už skôr ustanovil toto pravidlo s ohľadom na základné práva uznávané ako súčasť práva Únie (rozsudok zo 17. februára 1998 vo veci C-249/96 Grant, Zb. 1998, s. I-621, bod 45). V súlade s týmto pravidlom je zrejmé, že odkaz na chartu v článku 6 Zmluvy o Európskej únii nemôže byť chápaný ako rozšírenie rozsahu činnosti členských štátov, ktorá je považovaná za `vykonávanie práva Únie` (v zmysle odseku 1 a vyššie uvedenej judikatúry).