68. Napadnuté ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách tak aj po vyhlásení smernice 2006/24/ES za neplatnú Súdnym dvorom ostávajú vo sfére pôsobnosti práva Európskej únie, keďže predstavujú výnimku z uplatňovania únijných pravidiel (smernice 2002/58/ES) prípustnú samotným právom Únie (čl. 15 ods. 1 smernice. 2002/58/ES). Rovnako tak aj napadnuté ustanovenia Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore je potrebné z dôvodu ich povahy a cieľov, ktoré sledujú, považovať za úpravu spadajúcu do rámca pôsobnosti čl. 15 ods. 1 smernice 2002/58/ES (pozri v tomto ohľade: rozsudok Kreshnik Ymeraga a iní proti Ministre du Travail, de l'Emploi et de l'Immigration, C87/12, EU:C:2013:291, bod 41; rozsudok Cruciano Siragusa proti Regione Sicilia – Soprintendenza Beni Culturali e Ambientali di Palermo, C206/13, EU:C:2014:126, bod 25). V rámci ústavného prieskumu napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách, Trestného poriadku a zákona o Policajnom zbore musí preto ústavný súd zohľadniť aj znenie relevantných ustanovení charty, konkrétne v rozsahu návrhu skupiny poslancov, predovšetkým čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty a príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie.
69. Ústavný súd od začiatku svojej činnosti v súlade s princípom pacta sunt servanda konštantne judikuje, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru k nim vydanú (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 24/2014). Charta (Ú. v. EÚ C 326, 26. 10. 2012, s. 391 ̶ 407) síce nebola prijatá vo forme medzinárodnej zmluvy, nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy sa však stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Európskej únie s rovnakou právnou silou ako zmluvy, na ktorých je Únia založená (čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy). Postavenie zmlúv, na ktorých je Únia založená (Zmluva o Európskej únii a Zmluva ofungovaní Európskej únie), v právnom poriadku Slovenskej republiky upravujú čl. 1 ods. 2 ústavy a čl. 7 ods. 5 ústavy. Článok 1 ods. 2 ústavy upravuje záväzok Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, ako aj jej ďalšie medzinárodné záväzky. Článok 7 ods. 5 ústavy vymenúva kategórie medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Do kategórií medzinárodných zmlúv uvedených v tomto ustanovení možno nepochybne zaradiť aj zmluvy, na ktorých je založená Únia. Charte majúcej rovnakú právnu silu ako zmluvy, na ktorých je Únia založená, je preto potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať také postavenie, aké ústava v čl. 7 ods. 5 priznáva uvedeným kategóriám medzinárodných zmlúv. Konkrétne charte je potrebné v ústavnom poriadku Slovenskej republiky priznať postavenie, aké majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.
74. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu, ktorá v súlade s princípom pacta sunt servanda požaduje, aby základné práva a slobody podľa ústavy boli vykladané a uplatňované minimálne v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 24/2014) a príslušnej judikatúry k nim vydanej (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 24/2014), základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné v prípade, ak napadnutá vnútroštátna právna úprava spadá do rámca pôsobnosti práva Únie, vykladať a uplatňovať aj v zmysle a duchu charty a príslušnej judikatúry Súdneho dvora k nej vydanej.
76. Ústavný súd však považuje za potrebné poukázať aj na svoju predchádzajúcu judikatúru (PL. ÚS 3/09), podľa ktorej v prípade, ak v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd zistí a rozhodne, že napadnutý zákon, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenia nie sú v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom, nie je v zásade už potrebné preskúmavať aj ich nesúlad s právom Európskej únie (aj napriek tomu, že to navrhovatelia navrhujú), pretože aj ich prípadný nesúlad by viedol len k rovnakému výsledku a rovnakým právnym účinkom, aké sa dosiahli rozhodnutím, podľa ktorého napadnutá právna úprava nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom. Takýto „samo obmedzujúci“ prístup kvýkonu svojej právomoci ústavný súd odôvodňuje tým, že po vyslovení nesúladu s ústavou alebo ústavnými zákonmi zaniká predmet konania o súlade právnych predpisov vo vzťahu k namietanému nesúladu s právom Európskej únie.
99. Dohovor Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatickom spracovávaní osobných údajov požaduje súhlas dotknutej osoby pri spracovaní osobných údajov len v čl. 15 ods. 3, a to vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim pomoc dotknutým osobám, ktoré sú rezidentmi inej krajiny. Koncept súhlasu dotknutej osoby so spracovaním osobných údajov nehrá v Dohovore Rady Európy č. 108 kľúčovú úlohu. Obdobne je to tak aj v rámci Eúrópskej únie. Sekundárna úprava Európskej únie týkajúca sa ochrany osobných údajov (na ktorú odkazujú aj vysvetlivky k čl. 8 charty) považuje súhlas dotknutej osoby so spracovaním osobných údajov len za jeden z viacerých možných základov prípustného (legálneho) spracovania osobných údajov (pozri tiež čl. 7 Dohovoru Rady Európy č. 108). Sekundárna normotvorba Európskej únie týkajúca sa ochrany osobných údajov [Smernica Rady č. 95/46/EHS o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (ďalej len ,,smernica 95/46/EHS“) a smernica 2002/58/ES] zavádza úpravu ochrany osobných údajov, ktorá ide nad rámec požiadavky súhlasu dotknutej osoby so spracovaním osobných údajov. Sekundárna únijná úprava ochrany osobných údajov zavádza systém záruk (kontroly a vyváženosti, angl. „check and balances“), ktorý má zabezpečiť legalitu (prípustnosť) procesu spracovania osobných údajov aj bez existencie predchádzajúceho výslovného súhlasu dotknutej osoby.