Slovakia / Constitutional Court of Slovak Republic / III. ÚS 4/2018-70 Constitutional petition of XX, bancrupcy trustee concerning violation of fundamental rights by the resolution of the Supreme Court of the Slovak Republic of 31 January 2017, No. 2 M Cdo 1/2017

Key facts of the case:

The petitioner (the insolvency administrator) was seeking compensation for the damage suffered by the maladministration of the Ministry of Agriculture’s agency– the Regional Veterinary and Food Administration. In 2008, the Regional Veterinary and Food Administration decided that the petitioner’s operation of food business is free from defects and meets the conditions and standards required by national and European legislation. The same decision was issued when the owner was changed in the same year. Subsequently, an audit of the European Commission's Directorate-General for Health and Consumption was carried out.It was  proven that cross-contamination has been in operation since 2008 and thus the plant has been ineligible already during the previous controls . As a result, the operation had to be ceased and the new owner filed for insolvency proceedings. The petitioner argued that the damage was caused by maladministration of the Veterinary Administration, which had inconsistently carried out previous controls.The new owner thus bought a subject that was actually ineligible for operation.

The petitioner motioned the Constitutional Court pursuant to Art. 127 of the Constitution. The petitioner argues violation of fundamental rights included, among others, also in Articles 47(1), 47 (2) and 20 of the Charter.

According to the petitioner, the Supreme Court in its appeal departed from the previous finding of the Constitutional Court that in 2016 already decided about this petition. ( No. III. ÚS 408/2016-97 of 18 October 2016). In this former ruling of 2016, the Constitutional Court ruled that the Supreme Court in its judgment violated Art. 47 (1) of the Charter. The Supreme Court should had been bound to follow Constitutional Court finding. However, the appeal of the Supreme Court instigated through the institute of a new trial confirmed its previous reasoning and thus departed from the finding of the Constitutional Court.

Moreover, the Supreme Court accepted in the new trial also an extraordinary appeal of the General Attorney of the Slovak Republic (Generálny prokurátor Slovenskej republiky) under the conditions that disadvantage the petitioner and thus violates the principle of equality of arms.

 

The petitioner argued that the Supreme Court violated the right to fair trial, the principle of legal certainty and violation of equality before the law.

Constitutional Court in its finding applied the Charter and argued that the Supreme Court violated the petitioner’s right to fair trial guaranteed in Art. 47(2) of the Charter. The Constitutional Court did not find violation of the right entailed Art. 47 (1) and Art. 20 of the Charter.  The Constitutional Court annulled the judgment of the Supreme Court and returned the case for another legal proceeding.

  • Art 47 (3), Art. 46 (1), Art. 127 (2) of  the Constitution of the Slovak Republic, Act. No. 460/1992 Coll., as amended. (zákona č.460/1992 Z.z., Ústava, v platnom znení)
  • Art. 37 (3), Art. 36 (0) of the Constitutional Act No 23/1991 Coll, Bill of fundamental rights and Freedoms (ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým da uvádza Listina základných práv a slobôd)
  • Art. 20, Art. 47 (1), Art. 47 (2), of the Charter
  • Art. 14 (1) of the International Covenant on Civil and Political Rights
  • Art. 6 (1) of the European Convention on Human Rights

Key legal question raised by the Court:

Whether the departure of the Supreme Court from the finding of the Constitutional Court that bound the Supreme Court for further legal proceedings and whether admission of the appeal of the Attorney General  amounted to violation of the right to fair trial and of the principle of equal protection of law. 

Outcome of the case:

The Constitutional Court found that the petioner’s right to a fair trial was violated by the resolution of the Supreme Court of 31 January 2017, No. 2 M Cdo 1/2017. The Constitutional Court rejected the remainder of the petitioner’s arguments.

Paragraphs referring to EU Charter: 

“1. Fundamental right of the bankruptcy trustee […] to a fair trial guarantee by Art. 47 sec. 2 of the Charter of Fundamental Rights of the European Union was violated by the resolution of the Supreme Court of the Slovak Republic of 31 January 2017, No. 2 M Cdo 1/2017.”

“36. Pursuant to Art. 47 sec. 2 of the Charter, everyone is entitled to a fair public hearing within a reasonable time by an independent and impartial court established by law.”

“38. The petitioner requesting remedy for damages caused by erroneous administrative procedure caused by the RVPS [Regional Veterinary and Food Agency (Regionálna veterinárna a potravinárska správa)] by the violation of the regulation of the European Parliament and of the Council No. 853/2004 […] Within its decision-making the RVPS applied the said legal regulation of the Union. Violation of these provisions incurs responsibility of the state for the caused damages by the violation of the laws of the Union […] For these reasons, it is clear that provisions of the Charter of Fundamental Rights are within the intentions of art. 51. Sec. 1 applicable to the dispute at hand.”

“39. The text of the Constitution in art. 46 sec. the legislator […] expressed its intention to protect the right to a fair trial in a compatible manner with the regime of protection afforded by the Convention. For these reasons, the content of these rights does not fundamentally differ […] the same conclusion applies also to the right to a fair and public hearing afforded in art. 47 sec. 2 of the Charter. Normative expression of this right is identical with Art. 6 sec. 1 of the Convention and at the same time according to art. 52 sec. 3 of the Charter, to the extent to which the Charter contains the rights that are included in the European Convention on Human Rights, the content and scope of these rights is the same as the content and the scope of these rights included in the Convention.”

“77. The Supreme Court by accepting extraordinary appeal gave precedence to accuracy regarding the subject matter and regarding the process in intermediate judgment instead of legal certainty of the petitioner incorporated in the right to judicial protection and the right to a fair trial. Such precedence was taken even without the existence of conditions of the concerned matter included facts or errors that would justify breaking the principle of legal certainty in the intermediate judgment that was initiated by another subject, different to the parties of the private law dispute. The Constitutional Court arrived at the conclusion that the resolution of the Supreme Court of 31 January 2017 No. 2 M Cdo 1/2017 violated the fundamental right of the petitioner’s to judicial protection guaranteed by Art. 46 sec.1 of the Constitution and art. 36 of the Bill, his right to a fair trial pursuant to the art. 6 sec. 1 of the Convention and his fundamental rights to fair trial pursuant to the art. 47 sec. 2 of the Charter.”

“89. The Constitutional Court arrived in the matter at hand to the conclusion that the petitioner’s right to a fair trial pursuant to art. 47 sec. 2 of the Charter was violated by the challenged resolution of the Supreme Court. For these reasons, it is important to also adjudicate on the questioned violation of fundamental right pursuant to art. 47 sec. 1 of the Charter.”

“90.The Court of Justice of the European Union (hereinafter only “the Court of Justice”) already adjudicated that fundamental right pursuant to art. 47 sec. 1 of the Charter corresponded with the responsibility of the Member States pursuant to art. 19 sec. 1, second paragraph of the Treaty establishing European Union that sets out areas regulated by the law of the Union, means of remedy that are required to ensure effective judicial protection [judgment 16 May 2017, Berlioz Investment Fund (C-682/15, EU:C:2017:373, § 44)]. In relation to that ,the Constitutional Court already referred to the case law of the Court of Justice, according to which violation of laws of the Union creates responsibility of the state for the damage caused to an individual by violation of the law of the Union and corresponding right to remedy to such damage. Such conceived right to remedy caused damage, that is entailed in the main proceeding of the petitioner […]belongs to the laws of the Union.”

“91. Procedural circumstances of the petitioner’s case, according to the Constitutional Court, are not in favour of the petitioner in his claim that his fundamental right guaranteed by art. 47 s. 1 of the Charter was violated by the challenged resolution of the Supreme Court. The resolution adjudicating on the extraordinary appeal was not motioned by the petitioner, in addition to the fact that this mean of appeal was not at disposal to the parties of the dispute. More important is, however, the fact that by entering into force, the resolution of the Supreme Court “renewed” the original proceedings without any substantial predication concerning the result in the matter. For these reasons it is impossible under any condition to contemplate about “resulting” consequences of the resolution of the Supreme Court on extraordinary appeal on the petitioner’s right to remedy damages as the part of the law of the Union. In this part of the petition, the Constitutional dismissed the appeal”

“Concerning violation of the right to equality before the law (art. 20 of the Charter)

92. Pursuant to art. 20 of the Charter, everyone is equal before the law.”

“93. The principle of equality of treatment presents general principle of the law of the Union set out in art. 20 of the Charter that is specified through principles of prohibition of discrimination included in art. 21 sec. 1 of the Charter. According to the case law of the Court of Justice this general principle […] is in line with requirements entailed in art. 52 sec. 1 of the Charter that required that in comparable situation one should not be treated differently and that in incomparable situations one should not be treated identically, only in cases such treatment would be objectively justified (see e.g. judgment Akzo Nobel Chemicals and Akcros Chemicals/Commission, C-550/07 P, EU:C:2010:512, para 54, para 55). The difference in treatment is justified, only if based on objective and reasonable criterion, that means in compliance with legally acceptable purpose sought by the relevant laws and this difference is proportionate to the sought objective, which the concerned treatment sought (judgments Arcelor Atlantique and Lorraine and others., C-127/07, EU:C:2008:728, para 47, and alos Schaible, C-101/12, EU:C:2013:661, para 77).”

“94. The relationship in application art. 20 and art. 21 sec. 1 of the Charter has a similar rationale as in case of the art. 12 sec.1 and 2 of the Constitution.”

“95.The Constitutional Court has a well-established case law on art. 12 sec. 1 and 2 of the Constitution noting that these articles present the basis of fundamental right and they are considered constitutional directives primarily addressed to the bodies creating norms at all levels of governance. Given this,  these elements cannot be in principles directly applied in individual petitions (I. ÚS 59/97, II. ÚS 85/07).The Constitutional Court does not see a reason to take a different stance to art. 20 o the Charter, considering its wording and also referred case law of the Court of Justice (Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/The Commission). For these reasons, the Court dismissed the appeal in this part as well.”

 

Paragraphs referring to EU Charter (original language): 

“1. Základné právo správcu konkurznej podstaty (…) na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2017 v konaní sp. zn. 2 M Cdo 1/2017 porušené boli.”

“36. Podľa čl. 47 ods. 2 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom”.

“38. Sťažovateľ sa v konaní pred súdmi domáha náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom RVPS (Regionálnej a veterinárnej správy, pozn.aut.), ku ktorému malo dôjsť v dôsledku porušenia ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 853/2004 (…) V rámci svojho rozhodovania RVPS aplikovala uvedené právne predpisy Únie. Porušenie ich ustanovení zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie (…). Preto niet pochybností o tom, že ustanovenia charty o základných právach sú v intenciách čl. 51 ods. 1 charty na danú vec aplikovateľné”.

“39. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca (…) vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu  týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (…).  Rovnaký záver platí aj o vzťahu základného práva na súdnu ochranu a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 ods. 2 charty. Normatívne vyjadrenie tohto práva je identické s čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň podľa  čl. 52 ods. 3 charty v rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore.”

“77. Najvyšší súd vyhodnotením mimoriadneho dovolania ako prípustného uprednostnil požiadavku vecnej správnosti a procesnej perfektnosti medzitýmneho rozhodovania pred právnou istotou sťažovateľa inkorporovanou v jeho základnom práve na súdnu ochranu a v jeho práve na spravodlivé súdne konanie. Urobil tak bez toho,že by v okolnostiach posudzovanej veci boli prítomné skutočnosti a nedostatky odôvodňujúce prielom do právnej istoty nastolenej právoplatným medzitýmnym rozhodnutím, ktorý bol iniciovaný subjektom odlišným od strán sporu súkromno-právnej  povahy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesením najvyššieho súdu z 31. Januára 2017 v konaní sp. zn. 2 M Cdo 1/2017 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i jeho základného práva na spravodlivé súdne 
konanie podľa čl. 47 ods. 2 charty.”

“89. V posudzovanej veci ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 ods. 2 charty napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené bolo. Preto je potrebné zaoberať sa i namietaným porušením základného práva podľa čl. 47 ods. 1 charty.”

“90. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) už judikoval, že základnému právu podľa čl. 47 ods. 1 charty zodpovedá povinnosť uložená členským štátom v článku 19 ods. 1 druhom pododseku Zmluvy o Európskej únii ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany [rozsudok zo 16. 5. 2017, Berlioz Investment Fund (C-682/15, EU:C:2017:373, § 44)]. V nadväznosti na to už ústavný súd odkázal na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej porušenie ustanovení práva Únie zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie a tomu prislúchajúce právo na náhradu takejto škody. Takto koncipované právo na náhradu škody, o ktoré ide aj v základnom konaní v sťažovateľovej veci (pozri bod 38), tvorí súčasť práva Únie.”

“91. Procesné okolnosti sťažovateľovej veci však podľa názoru ústavného súdu nesvedčia v prospech sťažovateľovho návrhu na vyslovenie porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 47 ods. 1 charty napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ním totiž najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní, ktoré nepodnietil sťažovateľ, nehovoriac o tom, že tento opravný prostriedok v podstate nie je v dispozícii sporovej strany. Podstatnejším je ale fakt, že právoplatnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu došlo k „oživeniu“ základného konania bez akejkoľvek hmotnoprávnej prejudikcie výsledku vo veci samej. Preto nemožno za žiadnych okolností uvažovať o priamom „výsledkovom“ dopade uznesenia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní na sťažovateľom uplatňované právo na náhradu škody tvoriace súčasť práva Únie. V tejto časti preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.”

“K namietanému porušeniu rovnosti pred zákonom (čl. 20 charty)

92. Podľa čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.”

“93. Zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie ustanovenú v článku 20 charty, ktorá je konkretizovaná prostredníctvom zásady zákazu diskriminácie uvedenej v článku 21 ods. 1 charty. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora uvedená všeobecná zásada od normotvorcu Únie v súlade s požiadavkami článku 52 ods. 1 charty vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, ibaže by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené (v tomto zmysle pozri napr. rozsudok Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, C-550/07 P, EU:C:2010:512, § 54, § 55). Rozdiel v zaobchádzaní je odôvodnený, ak je založený na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje (rozsudky Arcelor Atlantique a Lorraine a i., C-127/07, EU:C:2008:728, § 47, ako aj Schaible, C-101/12, EU:C:2013:661, § 77)”

“94. Aplikačný vzťah čl. 20 a čl. 21 ods. 1 charty má teda obdobnú podstatu, ako je tomu v prípade čl. 12 od. 1 a 2 ústavy”.

“95. O čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že tieto ustanovenia súhrne vyjadrujú podstatu základných práv a sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 59/97, II. ÚS 85/07). Ústavný súd nevidí dôvod pojať odlišný postoj k čl. 20 charty, a to s ohľadom na jeho jazykovú formuláciu, ako aj berúc do úvahy odkázanú judikatúru Súdneho dvora (Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia). Preto ani v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel”.

Language: 
Slovak
Deciding body (original language): 
Ústavný súd Slovenskej republiky
Language: 
Slovak